Možno to bude vyzerať zvláštne, ale vždy si spomeniem na pána Fica, ako presviedčal občanov tejto krajiny, že za krízu môžu zlí nenažratí bankári, finančníci, burzy, finančné deriváty. Opak je však pravdou, za aktuálny stav svetovej ekonomiky môžu práve takí politici, ako je pán Fico. Rozhadzujú z peňazí, ktoré neexistujú. Tie si následne hľadajú cestičky do reálnej ekonomiky a keďže nie sú ničím kryté, spôsobujú rast inflácie a vznik cenových bublín.
Takýchto cenových bublín (ktoré by sme mohli nazvať inflačnými bublinami v danom segmente trhu) sme zažili viacero: IT - technologická, hypotekárna, realitná, zlatá, európska... Myslím si ale, že cenová bublina sa dostala k jadru, žriedlu, k počiatku svojho vzniku a to je tam, kde nekryté peniaze vznikli: k zlej fiškálno-monetárnej politike štátov. Úrokové sadzby zle hospodáriacich rizikových štátov boli v nedávnej minulosti tak nízko (nepriamo úmerne ceny dlhopisov extrémne vysoko), že by bol hriech, nepožičať si za takéto nízke úrokové sadzby takmer na čokoľvek. Nehľadiac na efektivitu a racionálnosť projektov. A bola z toho bublina Grécka, Španielska, Talianska.... ktorej „spľasnutie" akurát prežívame.
A netýka sa to len európskych štátov. Podstatne väčší problém sa skrýva v USA. Množstvo dolárov vo svete, ktoré nie sú ničím kryté je astronomické. Keby si všetci držitelia dolárov v zahraničí chceli kúpiť niečo v USA, ostalo by im veľmi veľa nekrytých dolárikov v rukách, prípadne ceny by astronomicky vyleteli.
Zástancovia globalizácie a proces globalizácie nám umožnili podstatne dlhšie sa tešiť z hospodárskej expanzie bez zásadných hlbokých kríz, ako by tomu bolo v minulosti. Prebytočné finančné prostriedky sa rozkotúľali vďaka efektívnemu globálnemu finančnému trhu po svete, tým pádom nespôsobovali inflačné a cenové pohyby doma. Problémom však bude situácia, keď sa tieto finančné zdroje budú chcieť „vrátiť domov".
Tento stav pripisujem aj na vrub nedokonale fungujúceho politického systému, ktorý dlhodobo umožňoval takéto konanie politikov. Voličov si politici kupujú nekrytými peniazmi, ktoré aj tak zaplatia voliči spolu s úrokmi. Dávajú im prázdne drahé sľuby. Ekonomika sa veľakrát neriadi ekonomicky, ale politicky.
Politika sa stala podnikaním, kde nejde o myšlienky, smerovanie, ale o výsledné zisky jednotlivých politikov, sponzorov, politických strán (viď situácia na Slovensku, ale aj v USA). Politici sú volení na veľmi krátky čas a jedna maximalizácia ziskov strieda druhú. Politici často ovládajú ministerstvá, o ktorých chode a ekonomických dopadoch nemajú ani páru (hlavne u nás). Veľakrát je najdôležitejšie, aby dané ministerstvo malo čo najväčší rozpočet, lebo provízie z neho sú potom väčšie.
Politikom by sme nemali dať právo minúť viac ako majú k dispozícií a na jednotlivé ministerstvá by mali byť vyberaní konkurzmi ľudia, ktorí sú odborne zdatní. Politickým orgánom by mohol ostať u nás úrad vlády, ktorý by zastrešoval, vetoval, politicky usmerňoval chod jednotlivých ministerstiev. Úrad vlády by nemal žiaden rozpočet, len na svoj chod.
Osobne si ale myslím, že aktuálna situácia vo svete je veľmi vážna a vyžaduje si veľmi ťažké a tvrdé opatrenia. Riešiť dlhy ďalšími dlhmi, podľa mňa už naráža na podstatu a to je to, že už nie je toho, čo by požičal. Akonáhle v pyramídovej hre nie sú ďalší pokračovatelia, ktorí by systém živili, tento systém sa musí zrútiť. A podľa mňa životný štýl „života na dlh" predovšetkým Európanov a Američanov je pyramídová hra. Pokiaľ prichádzali noví spotrebitelia (rozpad RVHP, prisťahovalci, demograficky rast...) všetko bolo v poriadku. Fungoval sociálny systém, rástla spotreba. Momentálne sme ale vo fáze, keď demografický vývoj je veľmi chabý, prisťahovalectvo je len veľmi málo akceptovateľné a svet je už tak otvorený, že spotreba nemá ako rásť. Dostali sme sa pravdepodobne k vrcholu pyramídy.
Na niekoľko rokov by svet aspoň čiastočne mohla „potiahnuť" India s Čínou, ale kúpyschopnosť obyvateľstva je tam zatiaľ minimálna.
Preferovaným momentálnym riešením v Európe a USA je expanzívna monetárna politika (jednoducho povedané: prístup k lacným a „neobmedzeným" finančným zdrojom), ktorá tlačí ďalšie nekryté peniaze do ekonomiky a predlžuje ekonomickú agóniu. „Úspešnosť" expanzívnej monetárnej politiky môžeme vidieť na príklade USA, kde lacné hypotéky „rozhadzované" do ekonomiky spoluspôsobili svetovú krízu v 2008. V extrémne expanzívnej politike USA pokračujú ďalej, bez zrejmého úspechu (úspechom ale možno je, že systém sa stále nezrútil).
Pravdepodobne najjednoduchším spôsobom ako riešiť situáciu, je vrátiť sa niekoľko krokov späť, poupratovať si každý sám vo vlastných ekonomikách a prijať opatrenia, ktoré splatia staré dlhy, pomôžu naštartovať spotrebu a pomôžu lepšiemu demografickému vývoju. Podľa mňa rýchlo a efektívne to pôjde len uskutočnením okamžitých nepopulárnych zmien v sociálnych systémoch bohatých krajinách Západu.
